Ako som sa prvý krát dostala na Bali
Som cestovateľka. Láka ma exotika, spoznávanie exotických krajín a oddych pri mori. Rada sa túlam prstom po mape a po ponuke leteckých spoločností a keď príde impulz, kúpim si letenku, hoci aj za posledné peniaze. Poviem si: teraz mám pol roka na to, aby som našetrila na pobyt. Zatiaľ sa to vždy podarilo, hoci nie vždy bývam či stravujem sa luxusne, ani náhodou.
Pre niekokľkými rokmi ma priateľ nahováral na exotickú dovolenku na Bali. Hovorím si: je to ďaleko, cena nie je najnižšia, sú tam iba raňajky, veľa ľudí, no neviem. Nelákalo ma to a poľahky som ho presvedčila na iné miesta vo svete.
O pár rokov neskôr, keď sme zasa vyberali dovolenku, som mala pocit, že všetky vytúžené miesta som už videla, nič konkrétne ma neťahalo - a tak som sa rozhodla ísť podľa abecedy. Krajiny na "A" som preletela očami, nič pre mňa. Hneď pri "B" ma niečo vo mne zastavilo. BALI tento krát znelo inak ako vtedy dávno. Sadla som za internet a začala zvedavo hľadať. Vynárali sa otázky: "V ktorom období roka sa tam vlastne chodí? Čo sa tam dá vidieť? Aké je tam počasie? Akí sú ľudia? Je tam draho? Je tam kam ísť?" .... a ďalšie a ďalšie. Po pár článkoch na internete bolo rozhodnuté. Ide sa na Bali. Naše nadšenie sa prenieslo na štyroch ďalších priateľov, ktorí sa k nám pridali. Vrhla som sa na hľadanie leteniek v dobrej cene a itinerár cesty. Letenka v tej dobe v dobrej cene bola za tisíc Eur. Keďže, ako som už spomínala, neholdujeme dovolenkám za tisíce, pri takejto cene leteniek nám už nezostávalo v rozpočte veľa peňazí na ubytovanie, výlety a stravu. Rozhodli sme sa teda pre lacnejšie ubytovanie na troch miestach ostrova. Strava by mala byť lacná, prečítali sme si v cestovných sprievodcoch, avšak pre istotu sme nejaké zásoby jedla zobrali so sebou z domu. Ešte z domu som sa spojila s Bálijčanom, ktorý písal, že hovorí po česky a zabezpečuje výlety na Bali.
Keď prišiel deň D, s veľkými očakávaniami, s chvením v žalúdku, ale aj s obavami, sme nastupovali do lietadla, ktoré nás odnieslo takmer k protinožcom. Cesta prebehla ľahko a už zostávalo iba dúfať, že na letisku nás bude podľa našej dohody Marcel čakať. Moji spolucestujúci ma znepokojovali otázkami: "čo urobíme, ak tam nebude?", "čo ak to je celé klam?". S malou dušičkou som v sebe zbierala vieru, že to všetko bude O.K.
Predstavte si, čakal nás. To bolo radosti. Pricestovali sme v noci, našou prvou zastávkou bol AMED, vzdialený od medzinárodného letiska v Denpasare na Bali 60 km. Cesta bola dlhá a kľukatá, nie je to diaľnica, ako sme zvyknutí z Európy, ale už v aute sme sa za tie dve hodiny dozvedeli rôzne zaujímavosti o Bali a nádej, že sme si predsa len vybrali dobre, začala prudko stúpať.
Na druhý deň ráno, presne podľa našej dohody, prišiel do nášho ubytovacieho zariadenia. Pri raňajkách nám rozprával, čo by nám odporučil navštíviť, dohodli sme sa na cenách a vydali na cestu.
Bol to nevšedný zážitok, rozprával dobre česky, všetko sme mu rozumeli. Bol veľmi ústretový, napokon takými sú všetci Bálijčania. Bol zábavný, sršala z neho radosť zo života. Vozil nás v pohodlnom, klimatizovanom aute a celou cestou rozprával o živote na Bali. Vďaka Marcelovi sme navštevovali miesta, ktoré vôbec neboli v našom itinerári a naopak, mnoho z tých, ktoré tam boli, sme vôbec nenavštívili. Každým dňom sme vnikali do života Bálijčanov viac a viac. Marcel sa riadi tým, že v obchode vždy musia byť spokojné obidve strany. Tá naša bola uspokojná na 100 %.
Raz sme ho nahovorili na chrám, ktorý sme mali v itinerári my, ale on nám ho neponúkal. Vravel, že na Bali sú aj krajšie miesta ako sú v sprievodcoch a nie je tam toľko ľudí. Ale skúsenosť je skúsenosť. A tak sme išli a jeden krát stačilo. Veľké parkovisko plné autobusov, ľudí ako maku a keď sme si išli pochutnať na obede, na aké sme boli na Bali zvyknutí, nebol to taký istý obed. Vyzeral síce rovnako, jeho cena bola dvojnásobná, a od lahodnej chuti predchádzajúcich jedál mal veľmi, veľmi ďaleko. A chrám, naozaj, videli sme už aj krajší.
Jedlá na Bali sú úžasné, chutné, zdravé a lacné. Našimi zásobami z domu sme postupne kŕmili mačky. Brať na Bali jedlo je ako nosiť drevo do lesa. Boli sme v lacných reštauráciách, kde bolo hlavné jedlo za 1,5 €, ale aj v luxusných, kde súčasťou ceny boli aj lehátka a slnečníky, pri jedle bol nádherný výhľad na more a hlavné jedlo stálo 5 €. Teraz sú už ceny na Bali vyššie. Ak nepočítame luxusné rezorty na západe ostrova, kde sú ceny ako v akomkoľvek inom luxusnom rezorte na svete (pre nás neodstupné), dnes sa na Bali najete za 4 - 10 €. Ale za túto cenu sme si vychutnali úroveň, ktorú nám doma ceny nedovolia. A Marcel nám umožnil zažiť aj jedlo v jeho rodine. Pozval nás na večeru do jeho domčeka, ktorému vtipne hovorí krabička. Sú to naozaj iba 4 steny a trstinová strecha. A pred domčekom niečo ako u nás altánok, z dreva, s vyvýšeným pódiom na sedenie, kde Bálijčania jedia a oddychujú, ale často aj spia. Domček - krabička je iba na spanie. Aj kuchyňa sa často nachádza pod prístreškom pri jednej zo stien krabičky - múdre riešenie, na rovníku by sa pri varení v dome asi uvarili aj sami. Bálijčania jedia rukami a mliaskajú. V rezortoch a reštauráciách samozrejme nájdete príbor, prispôsobili sa turistom, ale doma u Marcela sme zažili to, čo je skutočné Bali. Nedá sa porozprávať, dá sa iba zažiť.
Tak ako sa míňali dni nášho pobytu, tak narastala naša dôvera k nášmu sprievodcovi. A keď sme jeden krát spolu iba tak sedeli v našom ubytovacom zariadení spolu s Marcelom, časť dovolenky s ubytovaním v Amede sa chýlila ku koncu a rozprávali sa o tom, čo by sme ešte chceli vidieť, prerobil celý náš itinerár. "Na tom mieste Vám bude stačiť pobyt na 2 dni a tam si dajte zasa dlhší, ako máte naplánovaný", hovoril. "A toto miesto si určite pridajte", pokračoval. Urobili sme tak, ako poradil a vždy na mieste sme to ocenili a pochopili, prečo.
Keď sme na konci nášho pobytu hodnotili, nechápali sme. Toľko sme toho videli, zažili, ale nikdy sme neboli unavení. Vždy sme mali čas na oddych pri mori, kúpanie a relax. Bali sa nám vrylo pod kožu. Obľúbili sme si ho. Obľúbili sme si nádhernú krajinu, usmiatych bálijčanov, scenérie ako z rozprávky, jedlo, a aj Marcela. "Ako to robí?", behala mi mysľou otázka. Marcelova odpoveď bola vždy rovnaká "s láskou, ... to čo robíš, do toho musíš dávať celé svoje srdce". A bolo ho tam skutočne cítiť.
Teraz my, terapeuti Cesty, koučovia Bdelej prítomnosti (mindfulness) a lektori sebapoznávacích víkendov a pobytov, ktoré organizujeme na Slovensku i v zahraničí, pripájame svoje srdcia k tým bálijským a pozývame dobrých ľudí, aby tu hľadali oddych, rozšírenie obzoru a krásu - nielen okolo seba, ale aj v sebe. Budete vítaní aj vy.
Na bali sa zasa vrátime!
I love Bali!
V deň nášho odletu dul naliehavý severák, zmrzla som za tú chvíľu, kým som prebehla do autobusu smer Viedeň. No v okamihu, ako sa za mnou zatvorili dvere, zavládlo teplo na duši. Prvé spoločné fotografie, kolujúce cukríky, keksíky, požičané vreckovky a veľa smiechu, to ma úplne vtiahlo. Sem vyústili naše dlhé prípravy, nekonečné telefonáty s...
Toto je už v našich aktivitách klasika, AHA dovolenky. Dve terapeutky Irenka a Vierka, a tentokrát aj náš kolega Tibko. Hurá, hurá, ideme na Srílanku. Meditovať, cvičiť, spoznávať. Sami seba a krajinu, tak ako je to našim zvykom.
Nepoznám človeka, ktorý by sám seba považoval za netolerantného, nechápavého, sebeckého, či drzého a povýšeného. A asi takí vo svojich očiach ani nie sme. Naopak, usilujeme sa najlepšie, ako vieme.