AHA Srí Lanka II - Spomienky na budúcnosť

Píše Irenka Ritomská

Deň nultý

V deň nášho odletu dul naliehavý severák, zmrzla som za tú chvíľu, kým som prebehla do autobusu smer Viedeň. No v okamihu, ako sa za mnou zatvorili dvere, zavládlo teplo na duši. Prvé spoločné fotografie, kolujúce cukríky, keksíky, požičané vreckovky a veľa smiechu, to ma úplne vtiahlo. Sem vyústili naše dlhé prípravy, nekonečné telefonáty s Vierkou, aj s účastníkmi, kilometre mailov s česko-srílanskou sprievodkyňou Hankou, ktorá by mala dostať metál za trpezlivosť, Vierkino neutíchajúce pátranie po tých najkrajších možnostiach, niekoľko stretnutí s priateľmi, ktorí tam boli, aby nám potvrdili či vyvrátili fakty a mýty o tomto obľúbenom dovolenkovom ostrove ... a už sa blížil odlet.

Týždeň pred odletom sme sa stretli takmer všetky účastníčky (tak to vyšlo, že sme boli samé baby. Nabudúce dúfam pôjdete s nami, chlapi!) na "bojovej porade", aby sme sa zoznámili, vyhliadli si, s kým by sme radi v izbe, povedali si organizačné veci,  ale aj cieľ sebapoznávacieho programu - cvičiť sa v schopnosti vnímať to, čo je, okolo nás aj v nás, uvedomovať si, kedy vnímame a kedy hodnotíme, posudzujeme. Komunikovať čo najviac zo srdca svoje potreby i trápenia. Prijímať svoje emócie a seba samých, aby sme mohli prijímať ostatných. Tématicky sme pri tom popíjali smoothie z ananásu, hoci vonku besnila fujavica.

Štart z Viedne i pristátie v Dohe bolo hladké. Prvý z tisícov dôvodov smiať sa na celé kolo prišiel, keď si niekto objednal "GinTonic, but extra Gin" v dobrej viere, že si pýta Gin osobitne a letuška okom nemrkla a pridala Ginu, lebo extra znamená navyše. 

Vitamíny, éterické oleje a Vierkina kapucínka pomohli zvládnuť námahu i zmeny teplôt, takže nikto neprechladol, na čo sme doteraz hrdé. 

Tí, čo sme boli na Bali, sme mimoriadne ocenili, že aj druhý let je len 5-hodinový a medzipristátie také krátke. Vlastne, Srí Lanka je za rohom. 

V Colombe nás čakala Hanka a namiesto girlánd umelých kvetov, ktoré tam dostávali iní príduvší, nám udelila darček možno prozaický, ale o to milší: ajurvédsku zubnú pastu. Vitajme v krajine nežných dotykov prírody, vôní, farieb a zvukov.

Hanka nám hneď pomohla s jedným predsudkom - že Srílančania stále pýtajú prepitné, a veľa. Áno, sprepitné je tu  zvykom, a ak chceme, môžeme dať 100 rupií, čo je našich 50 centov, to je dosť a nikoho neurazí. A tak aj bolo. Jedinými chytrákmi boli horliví pomocníci na letisku, ktorí nám nasilu vložili batožinu do autobusu a pritom držali v rukách desať-eurovky, aby sme vedeli, zač je toho loket - tí dostali pekne vyhrešené od Hanky a pár mincí ako odškodné. 

Naši šoféri sa nám predstavili. Jeden z nich, ako je v týchto krajinách zvykom, mal už dve mená - jedno miestne a jedno európske, Richard. S druhým sme chvíľu diskutovali a navrhli sme mu, už neviem prečo, aby sa volal Charles a skúsili vysvetliť, že tak sa volá princ v Anglicku. Úctivo prikyvoval, ale bolo jasné, že o štátnom zriadení Veľkej Británie, hlavných monarchoch a asi aj o existencii čohosi ako Veľká Británia vedel presne toľko, koľko my vieme o politikoch na Srí Lanke, čiže nič.

No to už sme frčali v ústrety nášmu prvému srílanskému domovu, rezortu Happy Man v Kosgode, aby sme overili, či tripadvisor neklame, že je tam super. Nemohol predčiť naše očakávania, lebo jedlo a zážitky, ktoré nás tam čakali, sme nemali ako očakávať. O plavbe na brvne, korytnačích vajíčkach a neskutočnom jedle čítajte zajtra. 

Deň prvý

Happy Man sa volá Sulalitha a je to archetyp úspešného malého podnikateľa. Jeho impérium tvorí päť dvojmiestnych domčekov, nazývaných hrdo Cabana, k tomu vila s bazénom a hlavná budova, kde je tiež ubytovanie pre hostí, kuchyňa a byt pre jeho rodinu. Domčeky sú kúzelné a všetko dýcha koloniálnym štýlom. Sulalitha je muž spokojný, rozvážny a pevne zakotvený. Elegantne využije každú podnikateľskú príležitosť (o plavbe na brvne bude nižšie), ale potvrdzujem, že vždy dbá, aby to bolo win-win. Služby v jeho penzióne zaisťujú výlučne ľudia dvoch druhov: jeho rodinní príslušníci do šestnásteho kolena a telesne znevýhodnení obyvatelia Kosgody. 

Jemná, pokojná starostlivosť ľudí u Happy Mana boli balzamom na dušu od prvého momentu. No treba povedať, že hoci toto bolo asi naše najkrajšie ubytovanie, s týmto vľúdnym a pritom tak nejak nevinne sebavedomým prístupom sme sa na Srí Lanke stretávali všade. Títo ľudia nielen, že robia a dávajú to najlepšie, čo môžu, oni si to aj uvedomujú a očakávajú, že nás to bude tešiť. Veľmi poučné.

Napríklad jedlo: nanosili na stôl množstvo mís a misiek s mäsom, rybou, zeleninou a omáčkami a postavili sa opodiaľ, aby si vychutnali pohľad na nás, keď si vložíme prvé sústa do úst. 

• ČO TO JE?!! To je fantastické! 
  
• Je to baklažán. 
  
• Nezmysel, baklažán poznám, toto ste ako urobili? 
  

Tento typ konverzácie nás čakal na Srí Lanke ešte veľa krát, lebo jedlo je tam všade veľmi dobré. Svoje recepty nám ochotne hovorili, ale bolo to takmer úplne márne. Kombinácia surovín, ktoré dozreli v trópoch, miestnych koreniacich zmesí a ich kuchárskeho umenia sa doma dá ťažko nahradiť. Všetci sme to doma skúsili, aj dobré to bolo, ale nebolo to ono. Jedno z kúziel života, že niektoré zážitky sú proste vzácne, ojedinelé a nedajú sa na želanie zopakovať. 

V ten deň nás čakali ešte dva zážitky z rodu neopakovateľných. Po niekoľkých hodinách oddychu, vybaľovania a poflakovania pri bazéne som bola pripravená využiť ponuku, ktorá znela "pozrieť si pri západe slnka na katamarane lagúnu a nocovanie vtákov". Kapacita plavidla je vraj tri osoby, ďalší môžu ísť zajtra, cena je 7 €. Milujem plavby na vode všetkého druhu, tak som sa prihlásila medzi prvými.

O piatej podvečer (lebo na rovníku slnko o šiestej vychádza a o šiestej zapadá) sme so Sulalithom prišli na koniec záhrady, k brehu malého vodného toku, pôvabne sa vinúceho medzi tropickou vegetáciou. Tam nás odovzdal asi 150-ročnému, 40-kilovému veselému pánkovi, ktorý povzbudzujúcim gestom ukázal na brvno, špagátom pripevnené na úzku loďku. Aha, tak toto je ten katamaran. To nás nemôže uviezť. Určite nie.

Ani neviem, prečo sme dlho neváhali a s jeho pomocou sa na to brvno všetky tri nejako vytepúrili. Asi preto, že varovanie "dávajte pozor, aby ste nespadli, vo vode sú jedovaté medúzy" vyslovil až potom v lagúne. Od tej chvíle to bol všetko jeden dvoj-hodinový neskutočne krásny zážitok. Plavba po riečke vyústila do širokej, ale od mora hodne zavretej lagúny, takže jej hladina bola úplne pokojná. Keď sme sa dostatočne vynačudovali nad mangrovníkmi, opicami a kvetmi, zamierili sme do malej zátoky a úplne sa stíšili. Usmiaty starček ukázal na náprotivnú stranu lagúny, kde na zhluku veľkých krov sedeli dva biele vtáky: budeme ich počítať, dobre?

Dobre.

A začal nečujne, veľmi pomalými pohybmi, veslovať k tým krom. My sme sa naladili na ten pohyb, ktorý ako keby sa ani nedial. Snáď aj náš dych a tep srdca sa prispôsobili tajnému rytmu tej lagúny. Absolútna ladnosť, absolútny pokoj. Na oblohe sa, čiste kvôli dokonalosti, objavila dúha. A s každým metrom, ako sme sa približovali, pribúdali na kroch ďalšie biele vtáky. Volavky? Asi. Aj ony prilietali absolútne nehlučne. Najprv sme ich naozaj počítali. Potom začali prilietať v kŕdľoch po päťdesiatich, sedemdesiatich. Kým sme tých asi 60 metrov šírky lagúny prekonali a ocitli sa takmer na dotyk tomuto zázraku, sedelo na kroch už niekoľko tisíc vtákov a ďalšie nám nad hlavami v stmievajúcom sa vzduchu prilietali. Všade okolo bolo stromov a krov habadej, ale ony každý večer prišli nocovať sem, aby vždy ráno s východom slnka odleteli ktovie kam a zasa sa sem vrátili. A ráno odleteli. A večer prišli. A ráno odleteli. A večer prišli. 

Ten pokoj, rytmus, vôňu vzduchu, rozľahlosť priestoru i mojej duše a zvláštne hlboké zastavenie v okamihu, a potom v ďalšom okamihu a tak stále, celú hodinu či dve, ten zážitok sídli vo mne a vždy sa vráti, priam fyzicky, keď si na to spomeniem.

A viete čo? O korytnačkách napíšem zajtra.  

Večer toho prvého dňa prijal Sulalitha telefonát, nadšene sa na nás zadíval a pýta sa: viem, že máte za sebou dlhú cestu. Ale vydržali by ste nezaspať ešte dve hodiny? Mohli by ste zažiť niečo výnimočné.

Srí Lanka je miestom, kde kladie vajíčka päť druhov obrovských korytnačiek. Kosgodu, oblasť, kde sme v tom čase prebývali, si po stáročia vyberajú korytnačky zelené na svoje hniezdenie, ktoré prebiehalo práve v čase, keď sme pobývali neďaleko. Ochranári nás pozvali stať sa svedkami tohto zázraku.

• Koľko to stojí?
  
• Nič, to je nezaplatiteľné, je to priateľská služba.

Tak sme sa snažili nezaspať, kým nás nenaložili do dvoch džípov smer pláž. Prvé, čo sme tam, po kilometrovej chôdzi po pobreží, uvideli, bola cestička, ktorú zanechala viac ako meter veľká korytnačka zelená a pri nej v piesku paličkou vyryté znaky: čas, kedy z mora vyšla. Prvé dve hodiny hniezdenia sa k nej nikto nesmie priblížiť, aby mala pokoj pri dolovaní obrovskej jamy. 

Tak sme sa opodiaľ prechádzali a čakali. A čakali. A čakali. Ďalej na pláži bolo ešte niekoľko podobných úkazov: cestička po korytnačke a pri nej v miestnom jazyku a písme zaznamenaný čas a strážca opodiaľ. 

Keď nás zavolali, že jama je hotová a my sme uvideli tú veľký bytosť, ako pomaly, ale systematicky a neúnavne plní svoju úlohu v pokračovaní rodu, hneď sme boli svieži a bez únavy. Opatrne, len odzadu, sme smeli pristúpiť bližšie k nej. Korytnačka zelená spolu nakladie až 150 vajíčok, pričom ich postupne po vrstvách zahrabáva. Ani nie za polhodinu má hotovo a unavená sa poberie nazad do mora. V súčasnosti, žiaľ, už nemajú jej vajíčka vo voľnej prírode veľkú šancu prežiť - pláže sú užšie, chodia po nich ľudia a behajú tam psy, ktoré by vajíčka ich vyhrabali. Preto platení ochranári hliadkujú každú noc na pláži, strážia korytnačky, kým si hĺbia jamu a potom vajíčka odoberajú. Ešte v noci ich doručia do "hatchery", liahne, kde ich zahrabú v bezpečí veľkých pieskových "bazénov". Vyliahnuté korytnačky plávajú v bazéne 3 dni a na štvrtý ich vypustia do mora. Našla som o tom aj článok: https://lanka.com/about/interests/turtles/

Dali nám aj poťažkať vajíčko. Má veľkosť ping-pongovej loptičky, je biele a trochu mäkké, dá sa trochu preliačiť. Celé to bolo trochu absurdné. Drsné, krásne, šokujúce, svätokrádežné? Korytnačka v intímnej chvíli, my ju špehujeme, vajíčka ukladajú do obyčajnej igelitovej tašky ... ale chválabohu, že ten systém funguje a vajíčka sa vyliahnu. 

Stála som na brehu toho nočného mora, chvíľu držala v ruke ten zázrak a mohla som myslieť na tisíc vecí, na to, ako sa asi žije korytnačke v tom šírom mori, na ľudí čo jej kazia a zase naprávajú život, na korytnačiu polievku a hrebene z korytnačiny. Ale ja som tam len tak stála, more hučalo, vzácna guľôčka na chvíľu požičaná do mojich rúk skrývala nádej na život a ja som nemyslela celkom, vôbec na nič. 

Štvrtá časť

Ďalší deň sme uvideli, čo sa z tých zázračných ping-pongových guľôčok vyliahne. Nejaký čas, neviem si spomenúť, ako dlho, sa vyhrievajú v chránenom pieskovisku, označené ceduľkou s typom vajíčok a dátumom. V noci svieti na konci ohrady svetielko a za ním je pripravená veľká nádrž s vodou. Musí to byť super scéna, keď z toho piesku jedna za druhou vyliezajú, obvykle je ich viac ako sto naraz, rýchlo sa pracú za tým svetielkom a čľup do vody. Malinké sme si mohli len obzerať, tie troj-dňové nám dovolili vziať i do ruky. Zvláštne, že ľudské mláďa sa ešte aj v osemnástich vetcho drží na vlastných nohách a taká korytnačka zelená na štvrtý deň života vhupne do veľkého mora a nejako si poradí. 

Poobede sme trošku pokrútili stroj turizmu na Srí Lanke, zúčastnili sme sa atrakcií s názvom Vodné safari a Ajurvédska záhrada. Povozili nás na loďke po lagúne, uvideli sme svojho prvého varana (híkali sme od radosti, to som ešte nevedela, že o týždeň sa jeden taký usalaší v mojom cestovnom kufri, ale o tom neskôr) a na záver nám pedikúru urobili také dosť veľké rybky. Vodné safari bolo celkom fajn, pre mňa sa každá plavba na lodi ráta, ale po tom jemnom, ambientnom zážitku s večernou plavbou na brvne za hniezdením vtákov u Sulalithu bolo toto akési obhrublé. No veľmi som obdivovala pána, ktorý nám predvádzal, ako miestni kedysi šúpali kôru zo škoricovníka (škorica je to lyko pod kôrou, nie kôra) a ako dokážu využiť komplet všetky časti kokosovej palmy. Rozprával kultivovane a zaujímavo, ako skúsený turistický sprievodca a keď pred nami plietol rohož z kokosových listov, ktorá sa používa aj na strechy, jednou nohou si ju pridŕžal, akoby mal tretiu ruku. Jeho ohybnosť a sviežosť, hoci nebol najmladší, nás zahanbovala. 

Ajurvédska záhrada, ako sme sa neskôr dozvedeli, je pasca na turistov. Ukážu vám, ako rastú rôzne liečivé rastliny, kry a stromy, čo je poučné a naozaj pekné, pomasírujú vás, čo je príjemné. Potom vám predajú, trochu aj nanútia horu produktov, čo je užitočné, ale drahé. Čoskoro sme sa dozvedeli, že rovnakú kvalitu za zlomkovú cenu môžeme kúpiť v niektorej plechovej búde s názvom Ajurvédska apatieka. Nuž, daň za nevedomosť pri prvej návšteve tohto ostrova asi bolo treba zaplatiť a toto nebolo až také zlé.  

Nabudúce o tom, čím sa vyznačuje okúzľujúce mesto Galle a prečo sme navštívili múzeum tsunami. 

Spomienky na budúcnosť V.

Marec 2018 - Marec 2019, #AhaSriLanka

Mesto Galle je považované za najkrajšie mesto Srí Lanky a v roku 1988 bolo aj so svojím opevnením zapísané do Svetového dedičstva Unesco. Založili ho v 16. storočí Portugalci a pri prechádzke vovnútri jeho opevnenia sa skutočne vrátite do zašlej slávy Európy spred stáročí. V širšom centre sme obdivovali úzke uličky s umeleckými obchodíkmi a dobrou zmrzlinou. Miestni i domáci sa vo voľné dni radi prechádzajú po hrádzi pri mori, medzi nimi sa motajú predavači sladkostí a malých darčekov. Pohodové mestečko s prázdninovou atmosférou, ktoré akoby zabudlo, že v roku 2004 aj ono utrpelo tsunami.

Múzeum tsunami sme mali pri povrchnom zvážení v pláne vynechať, čo si budeme kaziť náladu. Ale naša česko-srílanská sprievodkyňa povedala, že treba, a mala pravdu. Na malej ploche v starom dome sústredila jedna ochotnícka rodina fotografie, články, artefakty, z ktorých mrazí a ktoré nás vťahujú hlboko do vlastnej podstaty, zlupujúc z nás, aspoň na chvíľu, všetko zbytočné. Niet rýchlejšieho lieku na malicherné starosti, ako vidieť ozajstné utrpenie, výkriky zúfalstva nad nekonečnou stratou a tragédiou, ako aj humanitu, susedskú aj medzinárodnú pomoc a fénixovské povstanie Srí Lanky, ktorá, ako miestni uznávajú, túto drahú obetu zužitkovala na zveľadenie - peniaze z medzinárodných zdrojov umožnili rast infraštruktúry a turizmu. Tam, kde boli deravé cesty, sú teraz asfaltky, namiesto chatrčí na pobreží sú penzióny a ľúbezné reštaurácie. 

Tsunami bolo jednou z najničivejších prírodných katastrof v zaznamenanej histórii sveta. Najvýraznejšie sme o ňom u nás počuli asi v súvislosti s Thajskom, no najviac obetí na životoch bolo v Indonézii a na Srí Lanke. Tu vlny dosahovali 12 metrov a zaliali až 1,5 km do vnútrozemia a zničených bolo 90 000 obydlí. Fotografie s textami ako "Kruté myšlienky nám vždy klamú. Je našou každodennou prácou vymieňať nevďačné, kruté myšlienky za dobré, veľkorysé a láskavé." si občas doma pozerám, keď si chcem obnoviť priority. 

"Každému je jeho život drahý. Nenávisť nikdy nezastavíte inou nenávisťou, vždy iba láskou. To je večne platný zákon. "

Ukázali nám z pobrežia jednu zaujímavosť: kúsok v mori sa nachádza malý chrám nejakej bohyne. Hoci sa cezeň valili tie 12-metrové vlny a zničili všetko, čoho sa dotkli, tento chrám zostal nepoškodený. 

Pred odjazdom sme zbadali náš prvý tuk-tuk. O pár dní to už bola pre nás normálna forma prepravy, ale keď sme naň v to ráno v Kosgode s Vierkou narazili, mali sme pocit, že je to vtip na kolieskach, že to, čo vidíme, ani nie je pravda. Rýchlo sme sa v ňom odfotili. 

Spomienky na budúcnosť VI

V Tangalle, ako počas celého pobytu na Srí Lanke, sme nezažili ozajstné nepohodlie, ohrozenie či neprávosť. No jednako nám toto miesto poskytlo viacero možností trénovať cestovateľský (nie turistický) prístup: ochotu zmieriť sa s tým, že veci nie sú, ako sme ich očakávali. Odmenou nám boli také radosti, ktoré sme nijako očakávať nemohli. 

Hneď prvé bolo bývanie. Domček pre 6 ľudí, izby pre dvoch, izby pre štyroch ... aké sú a koľko ich je? Opakovane sme štyri mesiace dozadu s majiteľom písali a nijako sme z toho neboli s Vierkou múdre. No kapacita na bookingu vyzerala podstatne väčšia, ako náš počet, hodnotenia hostí vynikajúce. Poloha na pokojnom mieste a kúštik od mora nás presvedčila. Na mieste sme zistili, aké tie izby sú: nie sú! Neveriacky sme s Vierkou vypliešťali oči na malý domček a po chvíli nám bolo aj ľúto majiteľa, ktorý skoro z nôh spadol, keď sme sa vysúkali z autobusu a on konečne uveril, že je nás naozaj dvanásť. Toľko hostí tu nikdy nemali, nanajvýš troch-štyroch. 

Pán dal do ponuky celý domček, potom každú jeho izbu zvlášť a pre istotu i každú uvoľniteľnú izbu vo vedľajšom dome, kde býval s rodinou. No nakoniec sme to dali. V izbe pre dvoch štyri natesnané postele, jedna statočná dáma v izbietke 2x2, ktorú bleskove uvoľnili deti majiteľa, dve dievky v krabičke s 24-hodinovým dusivým "vykurovaním" z kuchyne priamo pod izbou (zabudnite na klimatizáciu, elektrika je tu drahá. Ani voda väčšinou nebýva zohrievaná, ale to nevadí, všade je teplo.). 

Skúsili sme prejsť všetky izby a zistiť, kto je na tom horšie a kto lepšie, ale rýchlo sme prišli na to, že práve toto porovnávanie by nás mohlo dostať, tak sme to vzdali a vypadli k moru.

Ale to nebolo všetko. V záhrade sme mali dvoch pávov. Páv vyzerá ako neškodné zviera a keď roztiahne ten svoj chvost, je to veľmi pekné. No až vás o štvrtej ráno zobudí jeho kikiríkanie s decibelmi hodnými trojnásobku kapacity najlepšieho zo slovenských kohútov, rýchlo vám prestane byť milý. Keď sme neskôr v ten deň uvideli na jednom kruhovom objazde reklamu na hotel "U siedmich pávov", vedeli sme, že síce nebývame v dokonalom pohodlí, ale že mohlo byť aj oveľa, oveľa horšie!

Domácim sme to všetko rýchlo odpustili. Popoludní sme už na terase, pri miske tropického ovocia listovali v ich svadobnom albume, rozmaznávali ich dve dievčatká sladkosťami a počúvali príbeh, ako museli ujsť z Egypta, kde náš domáci pracoval na obchodnom zastúpení. Mladšia dcéra bola na ceste a oni nemali inú možnosť, ako náhlivo opustiť svoj dom a všetko, čo tam mali a začať doma odnova, za výdatnej pomoci príbuzných. Rozprávali nám, ako by si ich rodičia želajú, nech sa mladšia dcéra - lekárka vráti z hlavného mesta k nim domov, aj keby nemala kde v Tangalle pracovať, lebo taká je tradícia, bývať s rodičmi. Aj o tom, ako len pár týždňov dozadu celá rodina vystúpili na posvätnú horu, 5 hodín hore a päť hodín dolu a deti boli z toho niekoľko dní choré, ale hrdé.

Druhý večer v Tangalle sme zdieľali pocity z toho všetkého a sedenie bolo naplnené dojatím, lebo ... "Predsa človek si zaplatí dovolenku a nechce bývať v kutici .... Ako k tomu prídem, že niekto je v pohodlnej dvojke a ja na tej istej ploche v štvorke?! Ani jedna skriňa tam nie je!"... Moje ubytovanie tu bolo najhoršie a očakávam, že v tom budúcom budem mať najlepšie .... Nie, moje je najhoršie, ja chcem to najlepšie ..."

Toto všetko mohlo zaznieť, keby sme chceli, ale nezaznelo. Vedome sme sa pripreli pozorovať svoje myšlienky, vnímať, že utrpenie plynie práve z nich a keď im neveríme, môžeme byť happy, že sme v bezpečí, na kúzelnom kúsku zeme, skýtajúcom nečakané krásy na každom kroku, že sme s fajn ľuďmi a sami sme fajn ľudia a môžeme voľne dýchať! Hurááááá! Vďačné sebe navzájom, že nie sme žiadne padavky, aby sme si kazili život malichernosťami, objednali sme si šesť tuk-tukov a vypadli osláviť to do reštaurácie. 

Hoci na budúci rok ideme do iného prímorského mestečka, do Mirissy, na Tanalle spomíname veľmi radi. 

O výlete do "mesta", najkrajšej pláži a reštaurácii na stračej nôžke čítajte zajtra.

Spomienky na budúcnosť VII

Nasledujúce dva dni sme lenošili pri mori a o tom niet veľmi čo písať. Ráno sme si zacvičili na úchvatnej pláži úchvatnú jogu, potom sme striedavo vylihovali na piesku našej pláže Goyambokka a kúpali sa. Prvý deň sa mi nechcelo veriť, že všetkými sprievodcami ospievaná najkrajšia pláž Srí Lanky je takáto malá - ale bola. Za rohom, za skalným útesom, boli už len ďalšie útesy. No ten náš 100 metrov dlhý pľacík mal neuveriteľné kúzlo - útulnosť zátoky, rozľahlosť výhľadu, magickú atmosféru hlbokécho ticha pri súmraku, divoké skaly na pozadí, romantickú reštauráciu na každom konci (ktorá zapadala do reliéfu, nerušila) a možnosť dobre si poplávať.

Goyambokka je zátoka, kde sú vlny menšie. Ak dostatočne dlho kráčate do mora a vystihnete chvíľu medzi vlnami, aby vás, ako sa trieštia, nezhodili z nôh, dostanete sa za ich bariéru a hojdáte sa na pokojnej, nekonečným mierom dýchajúcej hladine. Ukázalo sa, že jedna z nás, Zitka, má zvláštny cit pre rytmus mora - nejako to robila, že práve ona vždy pokojne prešla za hranicu vĺn. Tak som chodila za ňou. 

Na obrázku sa pozeráte na oficiállny vchod do reštaurácie na pláži. Ledva sme sa tam po obriom rebríku vyštverali, ale čašník a kuchár v jednej osobe tam vybiehal aj s táckami plnými tanierov ako akrobat. Objednali sme si ryby. Potom sme mohli pozorovať, ako ich dolu v podrepe čistí, porcuje a umýva v mori a kým sa zotmelo (na rovníku je, ako asi viete, slnko od šiestej do šiestej), boli opražené na stole. Najprv sme jedli potme, potom priniesol osvetlenie: štyri polievacie konvy naplnené benzínom, z ktorých trčal knôt. Fantastické fakle. Keď on sa nebál o strechu z kokosových listov, tak ani my.

S platením za ubytko je to tak, že väčšina hostiteľov chce hotovosť. Takže si všetci sústredíme peniaze na jednom účte a potom vždy my dve s Vierkou obehneme pár bankomatov, niektoré nám aj niečo dajú a domov ideme s 10-centimetrovou, niekedy aj hrubšou vrstvou bankoviek. Je to trochu otravná práca, ale tento raz som sa aj tešila. Reku, zavoláme si tuk-tuk, zhrabneme prachy a zvyšok popoludnia presedíme v nejakej európsky sa tváriacej klimatizovanej kaviarničke na dobrom espresse a malej miestnej sladkosti.

Lebo to som ešte nepísala, nápoje. Ja neviem, ako je to možné, ale Srílanský čaj je úplne iný nápoj, ako to, čo nám predávajú na Slovensku. Je to úžasný, voňavý, lahodný zážitok. Doviezla som domov a ešte trochu máme a šetríme, ale robím si ho pre inšpiráciu k písaniu týchto článkov. SríLančania samozrejme pijú hlavne čaj čierny a jeho odrodu a koncentráciu volia podľa časti dňa. Na raňajky je v kanvici niečo totálne čierne, horké a nepožívateľné - lebo vedľa je ďalšia kanvica, s rovnakým množstvom mlieka. Zmiešajte, pochopíte. Nebo.

Zato káva je tu hnusná. Iné slovo nenájdem. Na Bali je káva zvláštna, lebo pestujú iné odrody, ale je zaujímavá (okrem cibetkovej, tá je kyslá a kto by pil opičie hovienka - ja viem, nie sú to opice a viem, rúham sa). Upozornili nás, že silný puch plesne, ktorý tu z kávy ide, je spôsobený práve tou ich odrodou, ale skúste im to veriť. Nie, neskúste, dajte si čaj. 

Takže pre toto som sa tešila na maličkú chutnú bacuľatú šálku a v nej maličké chutné talianske espresso, snívala som o ňom už druhý deň. Haha. "Mesto" Tangalle je rušná ulica s úchvatným stromom, trhoviskom a niekoľkými desiatkami drevených a plechových búdok so všakovakým tovarom. Dochádzalo mi pomaly, že talianske expresso by mi skôr dali na základni v Antarktíde, než tu. Vierka ma povzbudzovala, aby som zostala v bdelej prítomnosti a debušírovala frustráciu, že sa o chvíľu vytratí. Ale pre istotu ma vzala na trhovisko a kúpila mi za vrecko múčeniek a ananás a k tomu sme si dali odťať tretinu chlebovníka (jack fruit), ktorého chuť a konzistencia je pre mňa zjavením. Cestovala by som sem aj len kvôli chlebovníku. 

Zajtra, priatelia, o Safari parku.

Spomienky na budúcnosť VIII

Safari park je kus krajiny, kde voľne žijú divé zvieratá a niekoľko hodín dňa sa po ňom pohybujú džípy so zvedavými cudzincami. Tu doma nám o národných parkoch Srí Lanky radili všeličo, aj také, že je to drahé a neoplatí sa. Napokon sme tam dali na nášho domáceho v Tangalle - vybavil nám autobus do najbližšieho národného parku a cenu nižšiu, než na akú sme boli pripravení (už poriadne nepamätám, tuším 70 €). Vyrazili sme skoro ráno a po troch hodinách jazdy nás na určenom mieste čakali dva džípy, kúpili sme si vstupenky a deň nádherných zážitkov začal.
Ten prestup na džípy mi pripomenul celkový dojem z ľudí v tejto krajine a ich služieb: hladko fungujúce. V druhej krajine, ktorú sme si počas Aha dovoleniek zamilovali, na Bali, majú také heslo, Singh ken ken - nič nie je problém. Naozaj, obmedzených podmienkach sa Bálijec VŽDY vynájde, problém vyrieši. Zdá sa, že Srí Lanky je podobná. Vždy sa veci nejako zariadia, pomoc je akosi ľahko dostupná. Títo malí podnikatelia sú obdivuhodní, hoci, ako sme sa dopočuli, dane sú tu vysoké a super tie veci, ktoré sa na ostrov musia doviezť cez more, napríklad autá a stroje, sú veľmi drahé.
Samozrejme, najprv sme v Národnom parku zbesilo fotili a natáčali každého slona, vtáka, páva. Žartovali sme a jasali, prebiehali v kymácajúcom sa džípe z jednej strany na druhú, lovili zábery a nevedeli, kam sa skôr pozrieť. Až časom si naše zmysly a duše zvykli na farebnosť, tvary a svetlo, na zvieratá i vegetáciu, na zvuky savany i na údiv nad všetkým tým neznámym, úchvatným, divokým, tajomným, čo nás na chvíľu prijalo za hostí.
Chápem aj tých, čo povedia, že nič moc. Keby toto bolo moje piate safari, možno by som aj ja povedala: No a čo, slony a kry. Ale možno, dúfam, nestratím nikdy schopnosť precítiť jedinečnosť chvíle, ktorú prežívam - byť tam a vnímať, čo je na tej situácii neopakovateľné, a tiež, ako som v nekonečnosti vesmíru a konečnosti svojho života práve v tom okamihu zvláštna, nová ja sama.
V jednej chvíli sme dosť dlho stáli, naši šoféri odišli smerom k jazeru na obzore a po chvíli sa vrátili so zvesenými hlavami: ospravedlňujú sa, v hentom jazere sme mohli vidieť krokodýly, ale pár dní tu pršalo a všetok prístup je rozbahnený. Páčilo by sa nám namiesto toho sa kochať, ako sa kúpu buvoly?
Páčilo. Chvíľu sme diskutovali, či ten krásavec pláva, alebo kráča po dne, až nám došlo, že párnokopytníky nie sú vybavené na plávanie. Potom sa naše mozgy postupne odpojili od sklonu racionálne uchopovať realitu a my sme tam len tak sedeli a žasli. Motory áut vypnuté, slnko za oparom, nekonečná vodná plocha, farebne dokonale spojená s nebom a kde-tu nehlučne sa pohybujúci chrbát, či len hlava veľkého zvieraťa, čo je na špacírke vodou.
Keď chcem vo svojich bežných dňoch uviesť svoju nervovú sústavu na chvíľu do hojivého kľudu, idem vo svojej duši na miesta, kde mám tento a tomuto podobné zážitky. Stále je vo mne uložené to slobodné precitnutie v úplnom tichu, otvorenom priestore, dokonalom svetle a farbách, v prírode, kde človek nič neznamená a nezmôže, kde je mu nanajvýš dovolené chvíľu z bezpečia vysokého džípu žasnúť a obdivovať.
Keď prišiel čas nahodiť motory a vrátiť sa, odkiaľ sme prišli, netlieskali sme, nehorovili "to bolo zaujímavé", len sme v tom trmácajúcom sa aute sedeli, nasávali krajinu a možno sa v nás dialo niečo liečivé.
Praktické rady na výlet na Safari: vezmite si vodu, klobúk a okuliare, niečo malé na jedenie, sveter, pršiplášť, šatku na plecia proti slnku a oceníte niečo pod zadok na sedenie. Dámy, tento raz si oblečte bermudy, radšej ako šaty. Pri nastupovaní na plošinu toho vysokého auta, aj pri sedení v tej výške to oceníte. Môžete mi veriť, v tejto veci som toho dňa bola, ako hovorí Jára Cimrmann, priekopníkom slepých uličiek.
Ale toto je jediná výnimka. Lebo čo sa týka oblečenia do trópov pre ženy, úplne najlepšie sú šaty a k nim tenisky alebo sandále, podľa terénu. Ak sú šaty z dobrého materiálu a dosť voľné, aby "prefukovali", niet lepšieho - odev sa vám dotýka tela na najmenšej možnej ploche. Je to lepšie ako bermudy a už vôbec zabudnite na dlhú sukňu - áno, je krásna a romantická a možno sme viaceré uznali, že našou povinnosťou voči estetike sveta je svoje nohy skryť (mala som spolužiaka, čo to tvrdil). A spoločenský protokol hovorí, že dáma po štyridsiatke by nemala odhaliť ani kolená, ani ramená. Ale ja vyhlasujem nové pravidlo: tamtie dve platia len do teploty 28 stupňov Celzia. Potom, milé dámy, bez ohľadu na vek, hmotnosť a tvary, radím ŠATY a pekne NAD KOLENÁ!

Zajtra, milí moji, o vytúženej ceste na čajové planáže pána Liptona, náboženských nepokojoch a o tom, čo všetko môže znamenať hlasná hudba z tuk-tuku.

Spomienky na budúcnosť IX

Ráno nasledujúceho dňa sme vstali skoro a boli sme si za to vďačné: zbehli sme k moru a meditovali pri východe slnka. Nad vodou sa vznášal opar, takže sme nevideli ohnivú guľu vynárajúcu sa z mora, ale aj tak to bola neobyčajná hodina. 

Potom sme si, ako každé ráno, zacvičili pod vedením Denisky jogu a ponáhľali sme sa "domov" - na raňajky a na posledné rozhovory s domácimi, pretože to bol náš deň odchodu. Rozlúčka s touto krásnou rodinkou sa nezaobišla bez sĺz. Ďakovali sme domácemu pánovi za vynikajúcu večeru z čerstvo ulovenej pečenej ryby a domácej pani za vzácny liečivý nápoj, ktorý pre nás urobila na rozlúčku, ďakovali sme obom za ich dojemnú starostlivosť. Škoda, že si napamätám názov toho nápoja a strašne nás mrzelo, že sme ho nevedeli dopiť, bolo to niečo zelené, horúce a veľmi aromatické. Bolo na domácich vidieť, že nám dávajú vzácnu vec a ja veľa vydržím, ale naše chuťové poháriky na taký útok nie sú zvyknuté.