Krehké lomy: situácie, ktoré kladú väčší nárok na vašu trpezlivosť

Nepoznám človeka, ktorý by sám seba považoval za netolerantného, nechápavého, sebeckého, či drzého a povýšeného. A asi takí vo svojich očiach ani nie sme. Naopak, usilujeme sa najlepšie, ako vieme.

No a na Aha aktivity chodia ľudia, ktorí venujú zvlášť úsilie tomu, aby svoj život žili vedome, v láske a úcte. Pobývať v ich prítomnosti je obvykle príjemné, láskyplné a inšpirujúce. Málokedy sa vyskytne niečo, čo by sa dalo nazvať konfliktom. 

Prečo teda píšeme o krehkých lomoch?

O tých malých kvapkách utrpenia, o ktorých sme ochotní povedať, že nestoja za reč? Lebo tu, na Aha dovolenke, si ich doslova schválne chceme všímať, nie potláčať. Lebo naše aktivity sú aj o sebapoznávaní. Cestou po neznámej krajine máme oveľa väčšiu možnosť objavovať aj neznáme územia v sebe. Je to výnimočná príležitosť s láskou a vľúdnosťou privítať aj tie naše časti, ktoré strácajú trpezlivosť, cítia sa ublížené, opustené, chcú bojovať za svoje práva a upozorniť na seba. Kde inde, ako v spoločnosti rovnako zmýšľajúcich ľudí a v starostlivosti lektorov - terapeutov je lepší priestor všimnúť si, opatrovať, vnímať a hojiť tieto časti z nás?

O akých situáciách hovorím? Tu je niekoľko prípadov, ktoré nás na našich cestách postretli. Vidia sa vám možno banálne, veď sme skutočne doteraz mali šťastie a nič vážne sa nám nestalo. Áno, sú to hry ega, lenže v tej chvíli sa môžu vidieť ako neprekonateľné. Niektoré z nich hlavní aktéri obdivuhodne zvládli, niektoré trpezlivo prediskutovali a zopár zostalo ako malá trpká pilulka, ktorú si odniesli domov a ktorá ešte len čaká na svoje zahojenie:

• Nasadáme do áut a nikto nechce sedieť vzadu, lebo je tam menej miesta a skoro všetci chcú byť vpredu, lebo im je vzadu zle. 
  
• Menšia skupina sa vyberie na vychádzku a jednu osobu stratia.
  
• Dve osoby bývajú spolu v bungalove, jedna chce mať zapnutú klímu, druhá nie.
  
• Jedna osoba sa chce zhovárať, druhá nie.
  
• Jedna potrebuje v noci zažať, druhú to zobudí a už nezaspí.
  
• Niekto často mešká.
  
• Niekto často vyžaduje pozornosť, pomoc a ohľady. 
  
• Niekto má pocit, že je v skupine osamelý.  
  
• Šesť osôb si objedná taxík a hodlajú sa podeliť o jeho cenu, no na poslednú chvíľu, keď už je taxi na ceste, si to ale dve rozmyslia a nikam nejdú.
• Niekto sa chce už z pláže vrátiť a niekto tam chce zostať, ale majú len jedno auto.
• Niekto náhodou vypočuje rozhovor, v ktorom sa o ňom hovorí nelichotivo.
• Niekto niekomu lezie na nervy. Je taký, alebo onaký. Niekoho pripomína, niekoho nepríjemného.
• Niekto poučuje.
• Niekto je hlučný.
• Niekto sa stráni skupiny.
• Niekto sa častejšie ako iní sťažuje a kritizuje.
  

Má problém ten druhý, alebo ja? Najprv sa mi to vidí jasné, divný je ten druhý a ja som v práve. Ako by to mohlo byť inak?

Mám bojovať, alebo (zase) ustúpiť? Mám o tom hovoriť s tým človekom? Alebo sa posťažovať niekomu tretiemu, uľaviť si? Ale počkať! Viem vlastne, čo ma na tom zraňuje, bolí, hnevá či straší? Je tu niekto, kto ma v mojej situácii pochopí? Dokážem to pre seba urobiť ja?

Kde inde, ak nie na takejto dovolenke máme príležitosť o svojich potrebách, bolestiach a pocitoch otvorene hovoriť a dovoliť ostatným, aby nám pomohli byť pri nich prítomnými? 

Máme skúsenosť, že z takýchto situácií môže vzísť to najväčšie liečenie. Áno, môžeme si jednoducho obhájiť sami pred sebou, že máme pravdu my a stali sme sa obeťou toho druhého. Alebo môžeme skúsiť zostať všímaví k tomu, čo sa s nami deje a dovoliť si prijať svoje pocity i pocity toho druhého. Trénovať nielen rešpekt k sebe a k tomu druhému, ale práve tú všímavosť, ktorá nám pomáha, vďaka nej sa zovretie kŕča našej vlastnej pravdy mierne uvoľní. Nemusíme mať pravdu. Môže to byť tak, aj inak. Ale musíme zostať sebe verní, vnímať a počúvať s pochopením, ako nám je. Možno prvý raz venujeme pozornosť tomu malichernému, utrápenému malému ja, ktoré sme možno roky potláčali, schovávali aj pred sebou. 

A stane sa niečo paradoxné. Ego je videné - stáva sa pozorovaným objektom, nie hlavným hýbateľom a stráca svoju moc. Naše obranné automatizmy nás riadili len dovtedy, kým sme ich nedokázali uvidieť. Svetlo našej pozornosti ich lieči. Vynára sa sloboda: my sledujeme svoj príbeh, ktorý sami sebe rozprávame o sebe a o živote, ale nie sme ním pohltení.

My sme fakt jednu účastníčku zabudli v meste. Stalo sa to tak, že sa k nám neplánovane pripojila iná účastníčka, ktorú sme stretli, takže počet sedel. Už sme boli poriadny kus ďaleko, v reštaurácii na obede, keď sme si prečítali jej sms-ku. Bolo mi nanič. A ona? Vzala situáciu na vedomie a rozhodla sa žiť svoje práve prebiehajúce chvíle bez hodnotenia. Zariadila sa podľa seba, dýchala, vnímala svoje pocity, urobila si prechádzku, obstarala si obed a šťastná prišla domov, do nášho obydlia. Jediné, čo jej podľa jej slov trochu vadilo, boli moje príliš početné sms-ky, vyjadrujúce moje výčitky svedomia a ľútosť.

Keď sme v nepríjemnej situácii dostatočne dlho prítomní pri sebe, bdelí, všímaví (výrazy s tým istým významom), stane sa jedna z dvoch vecí: buď to, čo nám vadí, sa jednoducho prestane diať, alebo nám to prestane vadiť.  

Vtedy, v spoločnosti úprimného vyjadrenia a pozornosti voči sebe sa často - akoby samo od seba, podľa hesla "to nevymyslíš" - nájde aj nejaké riešenie danej situácie.   

Vtedy sa dejú zázraky. 

Irena